Make a wish , maybe your dreams come true

Po nekončiaco dlhej dobe depresívnych nálad som v posledných dňoch mala pocit, že sa všetko začína zlepšovať. No dnes akoby sa všetko vrátilo do starého kolobehu. Akoby som bola vo večne plinúcom kruhu a stále sa vracala k tým zlým veciam. Zas a zas ... Na šťastie už dávno neverím. Celkom by mi stačilo už navždy sa zbaviť tých pocitov. Pocitov, spomienok, myšlienok, ktoré ma zožierajú zvnútra. Mám chuť postaviť sa na najvyššiu skalu a vykričať to celému svetu! Ale zrazu len stojím a nemôžem sa poriadne ani nadýchnuť nie to ešte prehovoriť. Je to akoby som sa na celý svet, na každého jedného človeka, na všetko čo sa okolo mňa deje len pozerala cez obrovskú sklenenú stenu. A všetko naokolo plynulo bezomňa  V hlave mám výbuch zo všetkých nezodpovedaných otázok, zo všetkých spomienok na to ako som to chcela ale cez tú stenu som sa nemohla pohnúť. Po rozume mi stále behá veta čo keby..? Chcem sa len prepchať čokoládou, ľahnúť pred telku, zababušiť sa do deky a celý život prespať. Aký to má zmysel keď ma nič nebaví a stále sa len trápim?! Raz ma chceli takú, teraz ma zas nechcú takú akú zo mňa spravili. Možno to je len tým, že som sa nasilu chcela niekam začleniť, možno tými ustavičnými urážkami, možno som len chcela pred všetkým utiecť. No aj keď sa mi utiecť podarí v duchu a myšlienkach som  zase inde. Vnímať okolie je popri tom nemožné. Už ma nebaví každý večer plakať do vankúša. Bolí to. Je toho na mňa až moc. Sama to už nezvládam. Ale povedať to nemám komu. Nikoho by to nezaujímalo.. a k tomu každý má vlastné problémy.